Pretrvávajúce obchodné deficity môžu byť dobré

Veľká časť verejnosti a ešte stále aj veľa
ekonómov si myslí, že bez priemyselnej výroby ekonomika dlho nevydrží. Takisto
tvrdia, že z dlhodobého hľadiska musí každá krajina vyvážať tovary, ak
nechce doplatiť na obchodný deficit. Argumenty proti týmto názorom si
prečítajte v tomto článku.

Pretrvávajúce obchodné deficity môžu byť dobré

Pretrvávajúce obchodné deficity môžu byť dobré

Robert P. Murphy

Ako odpoveď na moju čiastočnú propagáciu jeho
knihy Krachuvzdornosť: Ako profitovať z blížiaceho sa ekonomického
kolapsu
, mi Peter „Dr. Skaza“ Schiff poslal jeden bezplatný výtlačok jeho
knihy na recenziu. (Tí, čo sa obávate obchodnej nerovnováhy, pokojne: obratom
som poslal Schiffovi kópiu mojej knihy.) Ešte som ju vlastne nedopísal, takže
dôkladnú recenziu Schiffa odložím na neskôr.

Zatiaľ však môžem s istotou povedať, že
Schiff je obľúbený autor ekonomickej literatúry a investorov preferujúcich
rakúske princípy ekonómie pravdepodobne zaujme jeho analýza viac ako iné naivné
verzie od väčšiny finančných autorov. Obzvlášť Schiffova veľká kritika riadených
finančných systémov a obviňovanie Štátnych rezerv za ním predpovedaný
blížiaci sa kolaps doláru a americkej ekonomiky vôbec.

Nehľadiac na jeho knihu len ako na výzvu určenú cynickým
protivládnym čitateľom, myslím, že Schiffovo dielo posilňuje populárnu „starú
školu názorov“, ktorá je jednoducho nesprávna. A síce, Schiff verí
tvrdeniam (rovnako aj Paul Craig Roberts), že krajina potrebuje pevnú výrobnú
základňu a obchodné prebytky, aby si mohla udržať dominantný ekonomický
vplyv. Hoci súhlasím so Schiffom, že dolár čaká (snáď rýchly) pád – a tiež
podporujem jeho radu investorom, aby si chránili svoj majetok v tomto
prostredí, myslím, že jeho argumenty vo všeobecnosti neobstoja. Vo zvyšku tohto
článku sa pokúsim demonštrovať Schiffove slabosti.

Schiffova šikovná ostrovná analógia

Vždy, keď kritizujem Petra Schiffa, nikdy
nezabudnem zdôrazniť a vyzdvihnúť to, s akou radosťou sa jeho práca
číta, pretože je jasná a zrozumiteľná. Dokonca aj vtedy, keď sa dopúšťa
zásadných ekonomických chýb, je celkom jednoduché určiť, kde sa stala chyba.
Bez ďalších pripomienok však už teraz prejdime k jeho zábavnému ostrovnému
prirovnaniu (údajne) demonštrujúcemu neudržateľnosť ekonomiky služieb a obchodných
deficitov:

Predstavte si šesť stroskotancov na pustom
ostrove, piati Ázijci a jeden Američan. Ich problém je hlad. Snažia sa ho
riešiť a tak si rozdelia prácu, nasledovne: jeden Ázijec bude loviť, ďalší
bude chytať ryby, tretí zbierať rôzne jedlé plody a rastliny, štvrtý bude
kuchár a piaty bude zbierať drevo a udržiavať oheň. Šiesty, Američan
bude mať za úlohu jesť.

Takže päť Ázijcov pracuje celý deň, aby nakŕmili
jedného Američana, ktorý svoj deň trávi iba opaľovaním sa na pláži. Američan je
vlastne zamestnaný v sektore služieb, prevádzkuje opaľovacie štúdiu,
ktorého je zároveň aj jediným zákazníkom. Na konci dňa piati Ázijci snaživo
pripravujú hostinu pre Američana, ktorý vždy sedí na čele stola zhotoveného
tiež Ázijcami na tento špeciálny účel.

Američan je našťastie dostatočne rozumný
a vie, že ak majú Ázijci aj naďalej preňho pripravovať hostiny, musia byť
aj oni nakŕmení. Preto im vždy dovolí zobrať si zo zvyškov presne toľko jedla,
aby boli schopní odpracovať nasledujúci deň.

(Prispôsobme situáciu viac realite), predstavme
si, že Američan si za každé jedlo zaplatí rovnakým spôsobom ako Američania
v skutočnom svete, vystavením šeku (dlžobného úpisu). Po každom jedle mu
preto Ázijci vždy prinesú účet, ktorý zaplatí vystaveným šekom, ktorý
predstavuje budúce platby za jedlo.

Všetci stroskotanci vedia, že tieto šeky, nebudú
môcť byť nikdy uplatnené, vzhľadom na to, že Američan nielen neprodukuje žiadne
jedlo, ktoré by im mohol poskytnúť ako protihodnotu, ale taktiež nemá žiadne
prostriedky ani chuť nejaké jedlo aspoň zaobstarávať. Ale Ázijci aj napriek
tomu jeho pre nich bezcenné šeky akceptujú a deň za dňom si ich odkladajú.
(Schiff str. 14 – 16)

Výroba nie je zázrak

Isteže je Schiffova analógia veľmi zábavná, najmä
ten žartík s opaľovacím štúdiom a môže tiež dobre poslúžiť na
opísanie súčasných Ázijsko/Amerických pomerov. Avšak Schiff zastáva
v knihe názor, že takáto situácia nastane nevyhnutne vždy vtedy, keď sa
ekonomika krajiny orientuje iba na služby a trpí prehlbujúcim sa obchodným
deficitom. A predsa, nedokazuje práve jeho ostrovná analógia, že krajina
nemôže z nevyplatených šekov prežívať naveky? Napokon aj zadĺžené krajiny
musia začať vyrábať autá, televízory, svetre a tak navonok platiť za
všetok import, ktorý si ich ľudia užívali v čase deficitu, správne?

Odpoveď je „nie“ a dúfam, že sa mi podarí
objasniť môj názor prirovnaniami, ktoré sú rovnako presvedčivé ako tie
Schiffove. Predstavme si obraz iného ostrova: Manhattanu. V hocijakom
čase, najmä však v pracovnej dobe, sa tu na ploche menšej ako 60 km2
tiesni viac ako dva milióny ľudí, pričom ani klimatické podmienky tohto miesta
nie sú ideálne. Veru, nasledovník Paula Ehrlicha, ktorý bol expert na Afriku
alebo Kalkatu, by z týchto faktov rýchlo došiel k záveru, že
obyvatelia Manhattanu musia byť na pokraji hladomoru.

A predsa vieme, že to tak nie je, žije tu dokonca
niekoľko najbohatších ľudí sveta. Čo sa teda deje? Samozrejme, že po celom
svete ostatní ľudia produkujú potraviny, montujú autá a televízory, ktoré
sa potom dovážajú na Manhattan. V porovnaní s tým, iba veľmi malá
časť hmotných vecí vyrobených na Manhattane sa odtiaľ vyvezie von. Vlastne
väčšina toho, čo robí Manhattan slávnym je tu nielen vyprodukované, ale aj
skonzumované – vrátane vystúpení na Broadway, jázd metrom, prednášok na New
York University až po trojlibrové Reubensi (grilované sendviče)
v lahôdkach Carnegie Deli.

Teraz si predstavme, že by Manhattan vystúpil
z Únie (USA). Chcel by niekto tvrdiť, že v tejto novej krajine, by bol
tento stav viac neudržateľný? Dúfam, že nikto. Zvlášť ak by niektorí politickí
predstavitelia mesta chceli dotovať ťažkú výrobu, aby ich ekonomika
neskolabovala, nezávislí trhoví ekonómovia by správne ostro kritizovali také
obrovské nepochopenie komparatívnej výhody a prínosy špecializácie.

V tomto bode skeptickí čitatelia a najmä
zástancovia Petra Schiffa, by pravdepodobne namietali. Kvôli jednej veci,
a síce, že Manhattan predsa len produkuje niečo, čím platí za svoj import
a to najmä turizmus. Inak povedané, ak pracovníci v Číne pošlú
plazmový televízor určený do bytu, povedzme Matthewa Brodericka, koniec koncov
ten môže byť splatený tým, že turisti z Číny navštívia New York
a pozrú si jeho predstavenie.[1]

A práve teraz sa pokúšam zbaviť pozlátka všeobecne
uznávaný rešpekt voči výrobe. Z neznámeho dôvodu si ľudia myslia, že ak
štát neprodukuje autá a lampáše, nemôže byť ekonomicky silný. Myslím, že
analýza Manhattanu jasne dokazuje, že takéto uvažovanie nie je správne.

Ak vás to nepresvedčilo, skúsme to inak: Predstavme
si, že sme zaviedli do praxe všetky Schiffom odporúčané prístupy a (dajme tomu)
USA sa vrátili do obdobia úspechu a slávy 50-tych rokov, dosahujúc
stabilné obchodné prebytky, exportujúc Fordy do všetkých kútov sveta. Zrazu sa
Michigan rozhodne vystúpiť z Únie. Ocitne sa teraz zvyšok Spojených štátov
v hrozných ťažkostiach, keď tým stratil integrálnu súčasť jeho výrobnej
základne? Určite nie, za predpokladu, že tieto dve krajiny by pokračovali vo
voľnom obchode. [2]

Teraz, keď sme sa už zahriali, prejdime na naozaj
tvrdý oriešok: Chystám sa totiž dokázať, že ideálna ekonomika podľa rakúskej
ekonómie by mala takmer určite neustále trhové deficity!

Na
ostrove Rothbardovcov

Predstavme si, že zopár tisíc Rothbardovcov
z celého sveta bude mať zrazu po krk svojich vlád, a tak si kúpia
nejaký maličký ostrov ukrytý v strede Pacifiku. Presťahujú sa tam a nastolia
radikálnu libertariánsku utópiu, žiadne dane, žiadne obmedzenia (okrem
pravidiel dohodnutých v dobrovoľných
dohodách) a čistý zlatý štandard v pomere 1:1, so 100 % bankovými
rezervami. Väčšinu ľudí by asi ako prvé napadlo, že takýto ostrov by bol
čoskoro niekým napadnutý a vyplienený, ale nateraz sa skúsme zamerať iba na
ekonomický osud tejto hypotetickej krajiny. [3]

Myslím, že je evidentné, že minimálne
v prvých rokoch bude Rothbardiánsky ostrov trpieť masívnym trhovým
deficitom. Ak nebudeme brať znovu do úvahy problém vojenského napadnutia
zvonku, je tiež jasné, že táto malá ekonomika sa napokon stane jednou
z najbohatších na celej planéte. Podľa všetkého, obyvatelia ostrova si
nebudú počínať rovnako ako Robinson Crusoe, pliesť z viniča siete, stavať
kanoe ani iné nástroje po celé roky. Samozrejme, že nie, rovno začnú s importom
tých najpokrokovejších základných tovarov za účelom čo najrýchlejšie vybudovať
a rozbehnúť ich začínajúcu ekonomiku. Prvé roky budeme môcť pozorovať obrovské
toky továrenských komponentov, nákladných áut, cementu, vŕtačiek atď.
smerujúcich na ostrov, spolu so spotrebným tovarom ako športové autá,
televízory, mäso do hamburgerov, mlieko, kukurica a iné.

A čo sa bude na revanš vyvážať
z ostrova? Pripúšťam, že tok tovaru týmto smerom bude pomerne malý. Jednak
preto, že veľká časť prichádzajúcich tovarov je spojená s ich vlastníkmi,
ktorí sa prisťahovali na ostrov a tiež preto, že aj ľudia zostávajúci mimo
ostrova, nepotrebujú importovať niečo z ostrova. Namiesto toho budú vymieňať
svoje súčasné tovary/prostriedky (spotrebné alebo finančné) za vlastnícke
nároky na budúce bohatstvo ostrova.

Pozorovatelia z okolia budú tiež môcť pozorovať
nákladnú loď dovážajúcu na ostrov benzín a odvážajúcu späť iba odpad, za
ktorého odvoz si ostrovania platia. Čo by ale pozorovatelia nevedeli? To, že
nemecký hedge fond investoval 10 miliónov eur do novej konzultačnej firmy
založenej na ostrove. Nemci použili kúpené zlato v hodnote 10 miliónov
eur, ktorého hodnotu potom elektronicky previedli na účet vlastníkom tejto
konzultačnej firmy na ostrove. Tí túto investíciu použili na vyplatenie miezd
pracovníkom montujúcim žiarovky, budujúcim počítačovú základňu a tak
ďalej, všetko pre ich novú kanceláriu. Tí potom míňali svoje mzdy (vyvážené
zlatom) v miestnych podnikoch, kinách, zaplatili nájmy a tak ďalej. Všetci
pracovníci a aj ľudia, u ktorých akýmkoľvek spôsobom minuli svoje peniaze,
potom míňajú toto zlato aj pri tankovaní benzínu do svojho auta. Tržby
z predaja benzínu potom umožnia majiteľovi pumpy predať zlato
a nakúpiť americké doláre, ktoré bude môcť použiť na dovoz benzínu,
povedzme z Kanady.

Napokon, po niekoľkých desiatkach transakcií,
nemecká investícia poskytla finančné prostriedky na import benzínu na ostrov,
bez zhoršenia odlivu zlata. Takže, ak sa pozorovatelia pýtajú, „Ako ostrovania
platia za import benzínu?“, odpoveď je, „Čiastočným vlastníctvom novej
konzultačnej firmy založenej na ostrove.“. Pravdepodobnosť vzniku krátkodobých obchodných
deficitov v začiatočných obdobiach firiem je zakaždým veľmi veľká, nakoľko
skôr, ako sa nejaký produkt predá spotrebiteľovi, musia sa najskôr nakúpiť
suroviny potrebné na jeho výrobu. A tento deficit je vyrovnávaný predajom,
dlhom alebo podielovým vlastníctvom inej spoločnosti, inak povedané očakávaný
budúci príjem je používaný na financovanie súčasných nákupov.

Môže
trhový deficit pretrvávať?

Dúfam, že teraz som vám už objasnil akou smiešnou
výhrou je výroba hmotných produktov, a že aj zdravá ekonomika môže mať
krátkodobé trhové deficity. (Aby som bol férový voči Schiffovi, musím uznať, že
on tiež pripúšťa, že trhové deficity USA v 19. storočí boli zdravé, hoci
tento malý ústupok nespomína do 160 strany svojej knihy.) Teraz mi však dovoľte
pristúpiť k záverečnému kroku a síce k dokazovaniu
pretrvávajúcich trhových deficitov na našom hypotetickom Rothbardiánskom
ostrove. Inými slovami, rok, čo rok bude viac tovarov (v cenách zlata) prúdiť
do krajiny, ako z krajiny (ostrova). Ako by to bolo možné?! A predsa,
dáva to zmysel, keďže ostrov práve rozbiehal svoju ekonomiku a cudzinci sa
zadlžovali v očakávaní budúcej produkcie. Ale ak deficity nebudú nikdy
vyrovnané, nevytvára sa tým obrovská Ponziho schéma? (pyramídová hra)

Trhlinou v tomto triezvom uvažovaní však
zostáva ignorovanie skutočných služieb, ktoré by naša maličká libertariánska
utópia pravdepodobne poskytovala svetu. Takže prívrženec Schiffa má pravdu:
ostrov bude musieť produkovať niečo pre zvyšok sveta, aby si zachoval import
televizorov, benzínu, áut a ďalších vecí. Ale tu Schiffova analýza
stroskotáva, pretože komparatívna výhoda ostrovanov bude takmer istotne
spočívať prevažne v nehmotných finančných službách a teda ostrovania
sa budú podľa obvyklého myslenia viac a viac zadlžovať voči zvyšku sveta
(ako aj v očiach pozorovateľov, ktorí budú vidieť kontajnerové lode
križujúce oceán). Samozrejme, tieto pomery nebudú predzvesťou konca
libertariánskej ekonomiky, budú iba demonštrovať nedostatok všeobecnej obchodnej
štatistiky.

Základný fakt je ten, že deficit bežného účtu
(trochu širší pojem, ktorý zahŕňa aj obchodný deficit) je náprotivok prebytku kapitálového účtu, kliknite sem pre podobnejšie vysvetlenie. Takže ak so mnou súhlasíte, že síce
tridsaťročná, Rothbardiánska utópia priťahuje čisté zahraničné investície, tak
musíte proste pripustiť, že ostrov bude stále dosahovať deficit bežného účtu po
30 rokoch.

Uvažujme takto: Ak cudzinci chcú investovať,
povedzme, miliardu uncí zlata do ostrovných akcií, obligácií, nehnuteľností
a ostatných aktív, pričom ostrovania chcú investovať iba 950 miliónov uncí
zlata do aktív zvyšku sveta, potom si ostrovania prilepšia o 50 miliónov
uncí zlata. Takže ak obchodná bilancia je inak vyrovnaná, potom prísun čistých
investícií nakloní jazýček váh na stranu trhového deficitu o 50 miliónov uncí
zlata. (Koniec koncov, zlato je samo o sebe komodita a tak môže byť
adekvátne počítané ako import.)

Samozrejme, v praxi pravdepodobne ostrovania
nebudú pokračovať v hromadení stále väčšieho objemu zlata dekádu za
dekádou. Namiesto toho asi použijú časť zlata na nákup výrobných nástrojov
a vybavenia a tiež na nákup konzumného tovaru. Vieme, že obchodný
deficit má trhovú hodnotu 50 miliónov uncí zlata, ale môže to byť napríklad 15
miliónov zlatých uncí v podobe spotrebných tovarov, 30 miliónov uncí
kapitálových statkov a iba 5 miliónov uncí skutočného zlata smerujúceho
v tom roku na ostrov. (Všimnite si, že ak si myslíte, že je neprimerané
počítať zlato ako komoditu za týmto účelom, príklad stále ukazuje, že čisté
zahraničné investície = trhový deficit + nárast podielov zlata, čo znamená, že
čisté zahraničné investície počítajú so „zlým“ trhovým deficitom i keď ho nevyžadujú.)
[4]

Hoci rakúski ekonómovia vedia, že ceny aktív na
Rothbardiánskom ostrove budú neustále rásť, a že utópia bude ešte dlho po
jej vzniku predstavovať vynikajúce investičné prostredie, stále sa zdá, že mal
Schiff pravdu. Prečo by potom bol zvyšok sveta spokojný s vlastníctvom
stále väčších aktív na ostrove, ak by
nebola žiadna nádej vymeniť ich za hmotný tovar exportovaný z z ostrova?

Práve teraz potrebujeme naozaj vážne premýšľať
o dôsledkoch našej hypotetickej ekonomiky. Pretože bude založená na pevnom
rýdzo zlatom štandarde, investori sa nikdy nebudú obávať, že by ich aktíva na
ostrove klesali na cene kvôli inflácii. Navyše, absencia hospodárskych cyklov
a nepredvídateľných regulácií by zabezpečovala istejšie toky peňazí, ako
z ktorýchkoľvek iných aktív na svete.

V skutočnosti by boli prominentné ostrovné
spoločnosti po niekoľkých rokoch schopné zhodnocovať aktíva za lepších
podmienok ako americké štátne dlhopisy, pretože hoci by americká vláda mala moc
zdaňovať, budúca hodnota ich výplaty by bola menej predpovedateľnejšia ako
kúpna sila dividendových platieb sľúbená ostrovnými prominentnými
spoločnosťami.

Ako dôsledok stabilného menového
a ekonomického prostredia, ostrov by priťahoval najlepších finančníkov z celého sveta. Bez
prítomností hlúpych regulácií a daní, najsofistikovanejšie hedgefondy
a investičné banky by sa (pravdepodobne) presídlili na ostrov, prinášajúc
najväčšie talenty so sebou.

Kombinácia týchto dvoch faktorov by ostrovanom
umožnila požičiavať si za výhodnejších úrokových sadzieb, ako by získali
investovaním v zahraničí. Inými slovami, ostrov by fungoval ako svetový bankér. Francúzsky investor by
bolo ochotný investovať milión eur do banky so sídlom na ostrove, od ktorej by
očakával výnos 1% (prepočítané späť na eurá), zatiaľ čo banka by mohla,
s rovnakým rizikom, investovať tieto fondy v zahraničí
a dosiahnuť očakávaný výnos povedzme 5% ročne v eurách. Preto by
ostrovania vďaka komparatívnej výhode zúčtovacieho domu mohli získavať čistý
ročný príjem 40 tisíc eur z tejto jednej investície klienta, ktoré by
mohli použiť na dovoz šampanského.

Ak niekto chcel vedieť, ako ostrovania platili za
tento nákup, nenašiel by sa jasný export, na ktorý by sa dalo ukázať. Tak ako
zamestnanci vašej lokálnej banky sú schopní použiť výplaty na nákup domov, áut
a drahých obedov, hoci banka v skutočnosti „nepredáva“ toľko zákazníkom.
Banka môže získať výnosy z poplatkov za vedenie bežných účtov a tak
ďalej, ale väčšina príjmov pravdepodobne pochádza z prostredkovateľských
služieb, keď si požičiava za nižší úrok peniaze od vkladateľov ako poskytuje
úvery dlžníkom.

Preto vidíme, že náš ostrov Rothbardovcov by mohol
generovať skutočný príjem z iných krajín, v udržateľnej podobe,
dokonca bez produkovania fyzických statkov určených na export.
V skutočnosti by niektoré tovary boli na ostrove produkované za účelom
exportu (možno kvalitné narkotiká) ale toto by nebolo potrebné, ako verí
Schiff. Vo svojej funkcii finančného prostredníka by ostrov záskaval príjmy
z arbitráže, a tento exponenciálne rastúci prúd príjmov by vytváral
základ pre neustály prítok čistých investícií na ostrov, umožňujúci čistý
import tovarov a služieb (to jest obchodný deficit).

Schiff sa nemýli, keď tvrdí, že zahraniční
ivestori by chceli niečo za elektronicky vykázaným zostatkom na účte
v banke, niečo čo by signalizovalo rastúce bohatstvo z vlastníctva
ostrovných aktív. Ale mýli sa v tom, že podkladové reálne aktíva
a služby by museli byť produkované
na ostrove.
Naopak, vďaka komparatívnej výhode vo finančných službách by
ostrov v konečnom dôsledku zvyšoval produktivitu ostatných krajín
a jej zamestnancov a kapitálových aktív. Následne by ostrovania časť
tohto prebytku presúvali do rúk investorov, ktorí investovali do firiem
založených na ostrove.

Ukončime našu argumentáciu vrátením sa
k Schiffovej pôvodnej analógii. Ak by sme videli piatich aziatov
pripravovať jedlá pre Američana, ktorý celý deň sedí na slnku, bolo by to
skutočne nespravodlivé a neudržateľné. Ale pri bližšom preskúmaní, čo keby
sme zistili, že Američan dokáže odhadovať, kde sa oplatí chytať ryby a ako
najlepšie rozkladať oheň? Mohol by potom vyjednať obchod, v ktorom by
aziati „vykonali všetkú prácu“ a dali by mu veľký podiel, pretože ich
práca bola o mnoho efektívnejšia vďaka jeho verbálnym radám.

Záver

Na záver chcem znovu zopakovať, že sa zhodujem
s Peterom Schiffom na súčasných žalostných vyhliadkach amerického dolára.
Zvlášť si nemyslím, že jeho analógia je ďaleko od pravdy. Naozaj si myslím, že
americké bežné účtovné deficity posledných rokov sú výsledkom „neproduktívneho“
zadĺženia a nie výsledkom rozumného spravovania, ktoré som spomínal
v predchádzajúcom odstavci.

Avšak, veľký trhový deficit – dokonca aj ten, čo
pretrváva niekoľko desiatok rokov – nie je nutne nebezpečný alebo neudržateľný.
To, čo som sa snažil ukázať v tomto článku, je, že ak by rakúski
ekonómovia niekedy zrealizovali svoje sny, ich výsledkom by bola takmer isto
spoločnosť s masívnymi trhovými deficitmi, a práve tie by boli
prirodzeným odrazom ich ekonomickej sily.

Robert Murphy je autor knihy Politicky nesprávny návod na kapitalizmus.

Poznámky

[1] Áno, áno, Matthew Broderick a Sarah
Jessica Parker bývajú vlastne na Long Islande. Ale bol to naozaj dobrý príklad,
nemyslíte?

[2] Áno, áno, svet v súčasnosti nemá voľný obchod
– verte mi, ja viem. Ale Schiffova ostrovná analógia (a argumenty ostatných
ľudí s rovnakým zmýšľaním) nie je založená na svete obsahujúcom trhové bariéry.
Namieta, že krajina nutne potrebuje vyrábať veci viac než poskytovať služby.

[3] Pre analýzu toho, prečo by sa ostrovania
pravdepodobne ubránili cudzím armádam, pozrite si druhú esej v mojej príručke
Teória chaosu, dostupnej zadarmo
v elektronickej forme.

[4] Pozorný čitateľ si určite všimne, že často
prehliadam rozdiel medzi trhovým deficitom a bežným účtovným deficitom.
Dúfam, že moje zjednodušenie sa za účelom príkladu dá akceptovať.

[5] Mal by som uviesť, že ročný výnos 40 tisíc eur
z pôvodnej zahraničnej investície by neovplyvnil prebytok kapitálového
účtu. Pôvodná investícia milión eur by v tomto príklade bola presne
vyrovnaná odtokom milióna eur do zahraničných aktív. Ale potom by aktíva
vlastnené Francúzom vynášali ročne len 10 tisíc eur v dividendách
odchádzajúcich z ostrova, zaťiaľ čo by ostrovom vlastnené zahraničné
aktíva vynášali 50 tisíc eur, ktoré by prichádzali na ostrov. Tento rozdiel 40
tisíc eur vo výnosoch z aktív by umožňoval ostrovanom znášať 40 tisícový
obchodný deficit, hoci by celkový bežný účet ostal nedotknutý (účet, ktorý
zahŕňa obchodnú bilanciu ale tiež bilanciu výnosov z aktív)

[6] Ignorujem to, že banky predávajú hypotéky zlúčené
formou hypotekárnych zástavných listov. Môj názor je, že tradičná koncepcia
bánk jednoducho nezodpovedá schiffovskému pohľadu na medzinárodný obchod.

Preložila Dagmara Valicová, spolupracovníčka INESS

Pôvodný článok je
dostupný na adrese: Perpetual Trade Deficits Can Be Good

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards