Strýko Sam chce mňa ...a moje deti

Jedným z prejavov vplyvu centrálnej vlády je
miera zasahovania do súkromia občanov. Prečítajte si, koľko hodín od narodenia
trvá, kým je novorodenec konktaktovaný federálnou vládou v USA.

Strýko Sam chce mňa ...a moje deti

Strýko Sam chce mňa ...a
moje deti

Joe Spoor

Piateho augusta som sa zobudil o 6.30 ráno na
vzlykanie mojej manželky, ktorá bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Nebola
si istá, či jej práve neodtiekla plodová voda. Po telefonáte s lekárom sme
zbalili naše kufre a odišli z Hiltonu v Cincinnati, kde sme mali
osláviť jej narodeniny. Nasledoval takmer maratónsky beh do našej nemocnice
v Tolede, v snahe doraziť tam skôr ako sa začne pôrod. Hoci ma raz
zastavila štátna diaľničná hliadka, podarilo sa nám dostať do nemocnice St.
Vincent dve hodiny pred pôrodom. Náš syn sa narodil predčasne, ale pre tých, čo
sú zvedaví, dnes má štyri týždne a darí sa mu dobre.

Samozrejme, že som veľmi hrdý byť znovu otcom ako
aj na to, že prispievam k zaľudneniu Zeme ďalším malým libertariánom
(mimochodom volá sa Nolan). Avšak, mám veľmi odlišný dôvod pre toto šťastné
vyhlásenie. Týka sa to, opäť, dotieravého materinského prístupu našej
federálnej a štátnej vlády.

Približne päť hodín po Nolanovom narodení sme mali
prvú úradnú návštevu. Bola to sestrička prinášajúca balíček inštrukcií, ako požiadať
o štátnu finančnú asistenciu pri platení rôznych zdravotníckych výdavkov,
ako aj informácie o ďalšej starostlivosti o nášho novorodeného.
Takisto sme obdržali list upozorňujúci nás na to, že musíme predložiť informácie potrebné na vydanie jeho karty sociálneho
poistenia a rovnako tiež detaily k skvelému programu Pomôž mi rásť od
rovnako skvelého štátu Ohio.

Okej. No čo už je na tom? Nikoho to neprekvapí.
Štátu sa síce „podarilo“ skrátiť dobu doručenia tohto nákladného informačného
balíka do rúk jeho rodičov, no nejedná sa o niečo, čo by človek nečakal.

Možno je to iba prirodzená ľudská reakcia, že ma
toto všetko rozrušuje a malo by to aj vašu žlč priviesť do varu.

Asi týždeň po obdržaní týchto informácií sme boli
práve na pravidelnej návšteve nášho syna na novorodeneckom oddelení. Spomínam
si, že sme boli v časovej tiesni a mali sme iba dvadsaťpäť minút času.
Keď sme tam dorazili, jedna zo sestier reagovala hneď pri našom príchode so
slovami „dobre, že ste tu“. Mohol som to vedieť. Potrebuje nás vidieť sestra
kvôli programu Pomôž mi rásť, načo sme odpovedali: „Nemôžeme to urobiť
inokedy?“, naozaj som to teraz nechcel riešiť, nakoľko sme sa veľmi ponáhľali
a chceli všetok čas stráviť s Nolanom. Očividne naša prosba nebola
dosť dobrá, lebo štátna sestra z programu Pomôž mi rásť sa na nás aj tak
zavesila.

Pravda, bol som tým poriadne podráždený, ale
podarilo sa mi zostať pokojným. Dúfal som, že zopár stručných odpovedí typu
„Nie, ďakujem“ mi pomôže sa jej čo najrýchlejšie zbaviť. Musím ešte poznamenať,
že osobne som nemal nič proti tejto osobe. Úprimne totiž verím, že takí ako ona
sú jednoducho iba zvedení na zlú cestu. Majú chuť „robiť dobro“, ale jednoducho
ignorujú ujmy a krivdy, ktoré sami podporujú. Je to výsledok spôsobu,
ktorým naša spoločnosť v súčasnosti ovplyvňuje ľudí v ich názoroch
a výchove.

Vráťme sa späť k príbehu. Kým nám štátna
sestra (mal by som poznamenať, že nie je zamestnancom nemocnice St. Vincent)
vyrapotala všetko o výhodách a dôvodoch, prečo sa zapojiť do programu
Pomôž mi rásť, náš výzor a reč tela jasne prezrádzali náš nedostatok záujmu.
Zrejme sa musela domnievať, že si myslíme, že pracuje pre nemocnicu
a pokúša sa nám niečo predať, preto nás uistila (citujem): „Pochopte ma,
ja nepracujem pre nemocnicu. Úprimne, nestarám sa či dostanú zaplatené alebo
nie. Som tu iba preto, aby som vás oboznámila s programom Pomôž mi rásť.“

V tom okamihu som sa jednoducho spýtal, „ A neexistujú
aj súkromné praxe, ktoré robia to isté? Myslím, nie sú to veci, na ktoré budeme
mať pediatra?“

Po tomto mojom vyjadrení sa celá situácia potichu
uzavrela a každý sme išli svojou cestou – malým sklamaním zostával fakt,
že nám ukradla čas, ktorý sme mohli stráviť s naším synom. A ešte som bol
naozaj hlboko dotknutý jej nezáujmom o to, či St. Vincent dostane
zaplatené alebo nie. Život môjho malého syna bol predsa stále v rukách
lekárov tejto nemocnice.

Ale ten šok a úžas, ktorý sa objavil
v tvári týchto „obetavcov“, neustával. Vidíte, možno najviac prekvapujúca
vec na tom všetkom bol práve postoj tých, čo sa snažili propagovať verejnú
asistenciu. Vlastne vyzerali urazení naším zdvorilým odmietnutím a naším
zmyslom pre zodpovednosť.

Potom, čo sa moja žena vrátila späť do svojej
práce (vlasový dizajn), denne mi podáva najnovšie vyhlásenia jej zákazníkov, ktorí
vyjadrujú nespokojnosť nad jej nechcením vstúpiť do verejného systému. Ich
najčastejší argument: „Predsa, platíte dane. A všetci to tak robia,
potrebujete to!“ Dostalo sa to až tak ďaleko, že sa manželka prestala so
svojimi zákazníkmi baviť o Nolanovi, aby tak predchádzala akýmkoľvek
diskusiám na túto tému.

Áno, platíme dane. A snáď všetci ten program
využívajú. Ale verím, že ako libertariáni by sme nemali nikdy a nijako
podporovať opodstatnenosť takýchto programov – „dostávať späť, čo je moje“, to
nie je len falošná predstava, ale je to aj spôsob, akým si nás štát omotáva
okolo prsta a pridáva do zoznamu „tých, ktorí potrebujú ten program“.

Paradoxne, v čase, keď sa odohrávali tieto
udalosti okolo nášho Nolana, moja osemročná dcéra Lilly bola práve pred
nástupom do tretieho ročníka. Keď prišla prvý deň zo školy domov, okrem rôznych
formulárov priniesla domov aj jeden veľmi zaujímavý – prihláška na jeden
z tých nespočetných štátnych asistenčných programov: Školské obedy
zadarmo. Avšak teraz sa program rozvinul aj do roviny raňajok: Zadarmo raňajky
a obedy. To netreba ani komentovať. A možno o pár rokov bude aj
program Jedlo na kolesách, donáška priamo do domu školopovinných detí, ktorým
rodičia zabudli navariť. Myslím, že štát odvádza naozaj dobrú prácu, keď hovorí
rodičom: „Nerobte si starosti s ich stravovaním. Urobíme to my
v škole a nebude vás to stáť nič (zdanlivo).“

Mám pokračovať? Po tom čo som formulár „Zadarmo
raňajky a obedy“ zahodil do koša, povedal som Lilly, aby mi doniesla
poštu, čo dnes prišla. Vrátila sa aj s Nolanovou kartou sociálneho
poistenia. Pravdaže, je to jedna z vecí, ktorá vláde vyšla, bez nej je
takmer nemožné existovať.

Aj tak, zrejme viac ľudí, ako by ste si mohli
myslieť dostane kartu sociálneho poistenia. Po vytiahnutí karty z obálky,
prečítal som si zopár priložených informácií. Pri čítaní týchto riadkov som sa
začal iba smiať (hnev by bol zbytočný): „Ak ste cudzinec bez pracovného
povolenia v Spojených štátov, Vaša karta sociálneho poistenia bude označená ‘Neplatná
pre zamestnávanie’.“

Bez toho, aby som musel odpovedať na jasnú otázku,
môžem povedať, že celá táto skúsenosť pri „zachraňovaní“ môjho syna od
„narukovania“ do novej verejnej asistenčnej armády Strýka Sama, mi poriadne
otvorila oči. Náš národ rýchlo upadá a oni používajú naše deti ako štrbinu
vo dverách.

Preložila Dagmara Valicová

Pôvodný text nájdete na tejto adrese: http://www.mises.org/story/2703

Joe Spoor je predsedom Sverozápadného regiónu
strany Libertarian Party of Ohio.

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards