Vláda recyklácie

Ak náhodou žijete v Spojených štátoch, pravdepodobne sa aj zapájate do nejakej formy recyklácie. Oddeľujete papier od plastu, skla a kovu. Vyplachujete flaše a plechovky, a možno aj dávate zvyšky potravín do kontajnera určeného pre kompostárne. Ako tak všetko pekne triedite do tých správnych kontajnerov, predpokladáte aj, že recykláciou pomáhate svojej komunite a ochrane životného prostredia. Ale je to naozaj tak? Nestrácate v skutočnosti len čas?

Vláda recyklácie

V roku 1996 som napísal dlhý článok pre New York Times, kde som argumentoval, že proces recyklácie tak, ako sme ho realizovali, bol zbytočný. Predložil som veľa dôkazov o tom, že recyklácia bola nákladná a neefektívna, ale jej obhajcovia len reagovali tým, že je nespravodlivé už teraz vyvodzovať závery. Berúc na vedomie, že moderné hnutie recyklácie naozaj začalo len pred niekoľkými rokmi, jeho zástancovia predpokladali, že ako priemyslu sa mu začne dariť, keď „dozrie“ a verejnosť sa naučí viac o správnom recyklovaní.

Takže čo sa odvtedy udialo? Síce je pravdou, že recyklačný odkaz zasiahol viac ľudí, než kedykoľvek predtým, keď sa však dostaneme k podstate problému, ekonomicky a environmentálne sa toho veľa nezmenilo.

Napriek desaťročiam nabádania a poverovania je obvykle stále drahšie pre obce recyklovať domový odpad, než ho poslať na skládku. Ceny recyklovateľných materiálov prudko klesli v dôsledku nižších cien ropy a zníženiu dopytu po nich v zámorí. Prepad prinútil niektoré recyklačné spoločnosti zatvoriť svoje prevádzky a zrušiť plány pre vývoj nových technológií. Nálada je však tak ponurá, že jeden priemyselný veterán sa snažil rozveseliť svojich kolegov toto leto článkom v odbornom časopise s názvom: „Recyklácia nie je mŕtva!

Kým politici stanovujú vyššie a vyššie cieľové hodnoty, národná intenzita recyklácie stagnuje. Áno, je populárna v zámožných štvrtiach, ako je Park Slope v Brooklyne a v mestách ako San Francisco, ale obyvatelia Bronxu a Houstonu nemajú rovnaký zápal pre triedenie odpadkov vo svojom voľnom čase.

Budúcnosť recyklácie vyzerá ešte horšie. Ako mestá prechádzajú k recyklácii papiera a kovov, skla, zvyškov jedla a najrôznejších plastických hmôt, náklady prudko rastú, zatiaľ čo prínosy pre životné prostredie klesajú, priam miznú. „Ak si naozaj myslíte, že recyklácia je dobrá pre našu planétu a že musíme urobiť viac, tak je tu potom kríza s jej konfrontáciou,“ hovorí David P. Steiner, výkonný riaditeľ „Waste management“, najväčšej firmy s recykláciou domového odpadu v Spojených Štátoch. „Snažiť sa premeniť odpadky na zlato stojí oveľa viac, než sa očakávalo. Musíme si preto položiť otázku: Čo je vlastne cieľom tohto všetkého?“

Recyklácia bola neúnavne prezentovaná ako cieľ sám o sebe: čistým verejným statkom a súkromnou cnosťou, ktorá je „naočkovaná“ ako doktrína vnucovaná do študentov od základných až po vysoké školy. Výsledkom je, že inak vzdelaní a dobre informovaní ľudia nemajú žiadnu predstavu o jej relatívnych nákladoch a výnosoch.

Pravdepodobne ani nevedia, že napríklad zníženie emisií uhlíka dosiahnu oveľa viac triedením papiera a hliníkových plechoviek, než robením si starostí o jogurtové kelímky a napoly nedojedené kúsky pizze. Väčšina ľudí tiež predpokladá, že recyklovaním plastových fliaš určite konajú veľké dobro pre našu planétu. Tiež boli povzbudení Agentúrou pre ochranu životného prostredia, ktorá uisťuje verejnosť, že výsledkom recyklácie plastov je jednoznačne menej uhlíka uvoľneného do atmosféry.

Ale ako veľmi na tom vlastne záleží? Tu je jeden príklad: Na to, aby sa vyrovnal skleníkový vplyv jedného cestujúceho na spiatočnej ceste na trase New York-Londýn, museli by ste zrecyklovať zhruba 40 000 plastových fliaš, .... Ak sedíte v business alebo v prvej triede, kde každý pasažier zaberie viac miesta, môže to byť aj 100 000 fliaš.

Dokonca aj tieto štatistiky môžu byť zavádzajúce. New York a ďalšie mestá poučujú ľudí o tom, aby fľaše pred hodením do recyklačného odpadu dôkladne umyli. Environmentálna agentúra túto spotrebovanú vodu neberie do úvahy vo svojich kalkuláciách.  Toto jediné opomenutie však môže urobiť veľký rozdiel podľa Chrisa Goodalla, autora „Ako žiť nízko-uhlíkový život“. Pán Goodall počíta, že ak umývate plasty vo vode, ktorá bola zohriata elektrinou získanou z uhlia, potom čistý výsledok vašej recyklácie je paradoxne viac uhlíka v atmosfére.

Pre mnoho verejných činiteľov, recyklácia je otázkou morálky, nie analýzy nákladov a výnosov. Starosta New Yorku Bill de Blasio vyhlásil, že do roku 2030 už mesto nebude posielať žiadne odpady na skládky. „Toto je cesta budúcnosti, ak chceme zachrániť našu planétu,“ vysvetlil, keď oznámil, že New York by sa pripojil k mestám ako San Francisco, Seattle, ktoré preferujú politiku „nulového odpadu“, a ktorý by vyžadoval nevídanú úroveň recyklácie.

Národná miera recyklácie vzrástla v priebehu roka 1990 o 25 percent splňujúc tým cieľ oficiálne stanovený J.Winstonom Porterom, vedúcim pracovníkom E.P.A. Radil štátnym úradníkom, že nie viac ako 35 percent domáceho odpadu stálo za recykláciu, ale niektorí ho ignorovali a nastavili ciele na 50 percent a vyššie. Väčšina týchto cieľov nebola nikdy splnená, a národná miera recyklácie sa „zasekla“ niekde pri 34 percentách v posledných rokoch.

„Dáva zmysel recyklovať komerčné kartóny a nejaký papier, rovnako ako vybrané kovy a plasty,“ hovorí. „Ale recyklovať ostatné materiály málokedy dáva zmysel, vrátane zvyškov potravín a iných organických zvyškov - stanovovať si však ciele o nulovej produkcii odpadu sú veľmi drahé a bez takmer reálneho prínosu pre životné prostredie.

Jeden z pôvodných cieľov hnutia za recykláciu bolo odvrátenie predpokladanej krízy s nedostatkom miesta na národných skládkach. Ale tento médiami inšpirovaný strach nebol nikdy realistický v krajine s toľkým otvoreným priestorom. S odvolávaním sa na článok z roku 1996 som zistil, že všetky odpadky generované Američanmi najbližších 1000 rokov by sa vošlo do jednej desatiny 1 percenta dostupne pôdy určenej na pasenie. A ani to malé množstvo pôdy by nemalo byť stratené navždy, pretože skládky sú zvyčajne pokryté trávou a pretvorené na parky, ako je Freshkills Park v State Island, štát New York. Tenisový turnaj v Spojených Štátoch sa hrá na mieste bývalej skládky a nikdy nemal obloženie a ďalšie ochranné opatrenia pre životné prostredie, ktoré sa vyžadujú dnes. 

Napriek tomu, že väčšina miest skládky uzatvára, prijaté boli rurálnymi komunitami, ktoré žnú veľké ekonomické výhody a majú mnoho zelene na oddelenie rezidentov od výhľadu a zápachu. V dôsledku toho veľký nedostatok skládok nenastal, a nedostatok surovín, ktorý mal robiť recyklovanie ziskovým, taktiež nenastal.

S ekonomickou logikou mimo hry, obhajcovia recyklovania prepli na environmentálne argumenty. Výskumníci vypočítali, že prospech z recyklovania v skutočnosti existuje, len nie je taký, ako si ho mnoho ľudí predstavuje.

Väčšina týchto výhod nepochádza zo znižovania potreby skládok a spaľovní. Moderná správne naplnená skládka v rurálnej oblasti môže mať relatívne malý environmentálny dopad. Rozkladajúci sa odpad vypúšťa metán, silný skleníkový plyn, ale prevádzkovatelia ho začali zachytávať a používať na tvorbu elektriny. Moderní spaľovači, napriek ich politickej nepopularite v Spojených Štátoch, tvoria tak málo znečisťujúcich látok, že boli široko uznaní v ekologicky uvedomelých krajinách severnej Európy a Japonska za tvorbu čistej energie.

Navyše recyklačné operácie majú svoju environmentálnu cenu ako napríklad viac nákladných áut na cestách, a znečistenie plynúce z recyklačných operácií. Kompostové zariadenia po celej krajine boli dôvodom sťažností na odporný zápach, hemžiacich sa potkanov a vyprázdňujúce sa čajky. Potom čo mesto New York začalo posielať svoj potravinový odpad na zakompostovanie do Delaware, nespokojní susedia kompostovej skládky úspešne viedli kampaň za jej zrušenie minulý rok.

Environmentálne výhody recyklovania pochádzajú hlavne zo znižovania potreby výroby nových výrobkov – nižšej ťažby uhlia, vrtov a ťažby dreva. Toto však nie je lákavé pre pracujúcich v týchto odvetviach a komunity, ktoré akceptovali environmentálny kompromis, ktorý prichádza s danou prácou.

Skoro všetci však súhlasia s jednou potenciálnou výhodou recyklovania: znížené emisie skleníkových plynov. Jeho obhajcovia často citujú odhad od E.P.A. v ktorej sa píše, že recyklovanie obecného pevného odpadu v Spojených Štátoch šetrí 189 metrických ton oxidu uhličitého, čo je porovnateľné s odstránením emisií 39 miliónov áut.

Podľa odhadov E.P.A-, prakticky všetky výhody- viac než 90 percent- pochádzajú iba z mála materiálov: papier, kartón a kovy ako hliník z plechoviek. Takto to je preto, že jedna tona kovov alebo papiera ušetrí tri tony oxidu uhličitého, oveľa väčšia výhoda oproti iným materiálom ktoré boli analyzované E.P.A. Recyklácia ton plastu ušetrí len niečo cez jednu tonu oxidu uhličitého. Tona potravín niečo menej než tonu. Čo sa týka skla, na ušetrenie tony oxidu uhličitého je potrebné zrecyklovať tri tony tohto materiálu. Najhoršie zo všetkého je to s kompostom: je potrebných 20 ton na ušetrenie jedinej tony oxidu uhličitého.

Ak vynecháme papierenské výrobky a kovy, celková ročná úspora v Spojených Štátoch z recyklovania všetkého ostatného v mestskom odpade – plasty, sklo, záhradný odpad, textil, guma, koža – tvorí len dve desatiny z jedného percenta americkej uhlíkovej stopy.

Ako biznis je recyklovanie na nesprávnej strane dvoch dlhodobých ekonomických trendov. Stáročia sa reálna cena práce zvyšovala, pokým sa reálna cena surovín znižovala. Preto si môžeme dovoliť kúpiť o toľko viac vecí, ako naši predkovia. Ako pracovne náročná aktivita, je recyklovanie stále drahší spôsob produkcie materiálov, ktoré sú stále menej a menej hodnotné.

Separovači sa snažili zlepšiť hospodárnosť zautomatizovaním procesu triedenia, zmarili im to však politici, snažiaci sa o zvýšenie podielu recyklácie pridávaním nových materiálov nízkej hodnoty. Čím viac typov odpadu na recyklovanie, tým ťažšie je oddeliť tie cenné od bezcenných.

V New Yorku čisté náklady na recykláciu tony odpadu sú o $300 vyššie, ako by boli v prípade zakopania daného odpadu. Toto prispieva k miliónom dolárov za rok a naviac- okolo polovice rozpočtu oddelenia pre parky- ktoré Newyorčania míňajú za výsadu menom recyklovanie. Tieto peniaze by mohli poslúžiť na získanie oveľa cennejších výhod, vrátane výraznejšieho zníženia skleníkových emisií.

Tak čo by mal potom sociálne uvedomelý, rozumný človek urobiť?

Oveľa jednoduchšie by bolo zaviesť ekvivalent uhlíkovej dane na odpad, ako to navrhol Thomas C. Kinnaman po vykonaní pravdepodobne najdôkladnejšieho porovnania sociálnych nákladov recyklovania, skládkovania a spaľovania. Dr. Kinnaman, ekonóm z Bucknell University bral do úvahy všetko od environmentálneho poškodenia až po potešenie z recyklovania, ktoré niektorí ľudia majú (ten hrejivý pocit, ktorý spôsobuje to, že sú ochotní si priplatiť).

Prišiel k záveru, že spoločenské dobro by bolo zlepšené dotovaním recyklovania niektorých materiálov a zavedením dane $15 na každú jednu tonu odpadu, ktorá skončí na skládke. Daná daň by vyvážila environmentálne náklady, hlavne skleníkový vplyv a dalo by to možnosť samosprávam rozhodovať sa na základe lokálnej ekonomiky a želaniach obyvateľov bez viny. Dr. Kinnaman predpokladá oveľa menej recyklovania ako vidíme dnes.

Prečo potom toľko verejných predstaviteľov volá po viac a viac recyklovaní? Osobitné záujmy ako napríklad nátlak zo strany zelených hnutí je jedným dôvodom, ale dôvodom je aj to, že recyklovanie je pre mnoho voličov príťažlivé: dáva to ľuďom pocit cnosti a predovšetkým bohatším, ktorí majú pocit viny kvôli ich enormnej environmentálnej stope. Je to viac etickou aktivitou, ako náboženským rituálom ako napríklad ten, ktorý praktikujú katolíci za účelom získania odpustenia.
Náboženské rituály nepotrebujú žiadne praktické zdôvodnenie pre veriacich, ktorí ich dobrovoľne praktikujú. Ale mnoho recyklátorov chce viac než len slobodu praktikovať svoju vieru. Chcú aby ich rituály boli povinné pre všetkých, s vysokými pokutami pre hriešnikov, ktorí neseparujú správne. Seattle sa stal tak agresívnym, že je žalovaný obyvateľmi, ktorí trvajú na tom, že inšpektori prehrabávajúci sa v ich odpadkoch narušujú ich ústavné právo na súkromie.

Boli by potrebné légie odpadovej polície, ktorá by vynucovala spoločnosť s nulovým odpadom, skutoční veriaci však trvajú na tom, že toto je budúcnosť. Keď starosta de Blasio sľúbil elimináciu odpadu v New Yorku, povedal že je to „smiešne“ a „zastarané“ voziť odpad na skládky. Zároveň vyhlásil, že recyklovanie je jediný spôsob, akým sa New York stane „skutočne udržateľným mestom“.

Ale mestá zakopávali odpad tisíce rokov, a stále je to najjednoduchšie a najlacnejšie riešenie. Recyklačné hnutie tápe a jeho prežitie závisí na pokračujúcich dotáciách, kázaní a kontrolovaní. Ako môžete vybudovať udržateľné mesto so stratégiou, ktorá nie je udržateľná sama o sebe?

Článok bol pôvodne publikovaný na webe The New York Times.

Pre INESS preložili členovia Slovak Students for Liberty Natália Hlaváčová a Pavol Fukatsch.

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards