Vláda spôsobila „Veľkú stagnáciu“

Ovocie, ktoré viselo nízko, je preč a teraz „ekonomika ilúzie“ bledne

Tyler Cowen spôsobil značný rozruch svojou knihou Veľká stagnácia.  Pri riadnom posúdení jeho práce je dôležité uviesť explicitne, čo jeho argumantácia znamená. Mediánový reálny príjem stagnuje už od roku 1980 a dôvodom je, že aj rýchlosť technologického pokroku sa spomalila. Navyše, technologické pokroky, ku ktorým došlo s takou rýchlosťou v nedávnej histórii, zlepšili blahobyt spôsobom, ktorý sa nemeria ľahko v štatistike reálnych príjmov.

Vláda spôsobila „Veľkú stagnáciu“

Cowenovi kritici často neminú podstatu, keď poukazujú na závratné zlepšenie našich príjmov v dôsledku zlepšenia kvality (napríklad automobily, ktoré bežne najazdia cez 100 000 míľ) a nižšie reálne ceny (napr. čas potrebný na získanie menejcennej podoby podobných komodít včerajška)

Cowen to nepopiera. Tak, ako ani nepopiera, že životy miliónov ľudí sa zlešili pádom komunizmu,  relatívnym uvoľnením ekonomík v Číne a Indii, integráciou krajín Afriky a Latinskej Ameriky do globálnej ekonomiky. Čitatelia Veľkej stagnácie by mali mať neustále na pamäti, že čítajú autora diela Chvála komerčnej kultúre a Kreatívnej deštrukcie. Cowen je kultúrny optimista, bojovník za voľný obchod myšlienok, tovaru, služieb a všetkých artefaktov ľudstva. Ale je aj ekonomický realista vo veku ekonomickej ilúzie.

Čo myslím pod pojmom ekonomická ilúzia? Vládne politiky od druhej svetovej vojny vytvorili ilúziu, že nezodpovedná fiškálna politika, manipulácia s peňažnou zásobou a úvermi a rozšírenie regulácie ekonomík je v súlade so zvyšovaním životných štandardov. Toto bolo možné vďaka „nízko-visiacemu“ technologickému ovociu, ktoré Cowen označuje ako vytrhané na konci 19. a začiatkom 20. storočia, a to napriek politikám, ktoré vláda využívala.

Naakumulovaný ekonomický prebytok bol vytvorený vekom inovácií, ktorý vek ekonomickej ilúzie utratil. Teraz sa blížime ku koncu tohto naakumulovaného prebytku a tým aj celá váha vládnej neefektívnosti sa začína prejavovať v celej ekonomike. Naši politici sľubovali príliš veľa, naša vláda míňa príliš veľa v snahe naplniť sľuby a naša populácia si už príliš zvykla na vládne garancie a štedrosť.

Adam Smith dávno tvrdil, že moc vlastného záujmu prejavujúca sa na trhu je tak silná, že môže prekonať stovky impertinentných obmedzení, ktoré vláda stavia do cesty. Ale existuje bod zlomu, v ktorom táto schopnosť prekonávať bude príliš slabá a sila trhu bude zmarená tyraniou politiky. Milton Friedmann použil túto rétoriku v sedemdesiatych rokoch; urobili by sme dobre vzkriesením jeho slov aj dnes.

Cowenova práca je prevratná cesta v radikálnom libertarianizme, pretože uvádza, že rast vlády (v oboch prípadoch meraný z hľadiska rozsahu a miery) bol možný len vďaka rýchlosti technologických vylepšení koncom 19. a začiatkom 20. storočia.

Uvedomili sme si výhody z obchodu (Smithov rast), uvedomili sme si pokrok z inovácií (Schumpenterov rast) a bojovali sme proti (aspoň na Západe) totalitárnej vláde (Hlúposť). Pokiaľ Smithov a Shumpenterov rast prevyšujú Hlúposť, zajtrajšie dno bude stále vyššie, ako dnešný vrchol. Bude sa zdať, že si môžeme dovoliť viac Hlúposti ako naozaj, pretože sila osobného záujmu vyjadrená prostredníctvom trhu kompenzuje jeho negatívne dôsledky.

Ale pokiaľ a keď je Hlúposti dovolené predstihnúť Smithove výhody z trhu a Schumpenterov pokrok z inovácií, budeme najprv stagnovať a potom vstúpime do obdobia ekonomického úpadku – ibaže by sme Hlúposť obmedzili, preskúmali nové obchodné príležitosti alebo objavili nové a lepšie technológie.

V Cowenovom rozprávaní miera objavov spomalila, boli už využité všetky nové obchodné príležitosti, a napriek tomu vláda pokračovala v raste z hľadiska rozsahu aj miery. A keď skúma tri sektory ekonomiky USA – verejná správa, školstvo a zdravotníctvo – nachádza len malé zlepšenie od roku 1980  v oblasti produkcie a distribúcie služieb. V skutočnosti je zrejmé, je ich výkon sa zhoršil v priebehu času, a to najmä po tom, čo sa rola vlády v týchto sektoroch zväčšila.
Veľká stagnácia je odsúdenie nárastu vplyvu vlády v priebehu 20. storočia. Bolo to možné len vďaka veľkému technologickému pokroku na konci 19. a začiatku 20. storočia. Ale ako sa tempo technologických inovácií spomalilo, náklady na rast vlády sa stali viac evidentné. Problémom však je, že mnohí si tak zvykli na ekonomiku ilúzie, že nemôžu vystáť realitu, ktorá im bije do tváre.

To je miesto, kde teraz stojíme v našej súčasnej debate o dlhovom strope. Washington čelí problému výdavkov, a nie príjmov. Ale príliš mnoho v ekonomike závisí od vládnych presunov peňazí na život a prácu. Aj napriek tomu ekonomika už nerastie tempom, ktorý si môže dovoliť ilúziu. Kam sa z tadiaľto dostaneme?

Cowenova práca nás núti seriózne sa zamýšľať nad touto otázkou. Ako môže ekonomický realista konfrontovať ekonomickú ilúziu? Cowen predstavil základnú dilemu tak, aby hlavná správa ekonomického realizmu nebola zrozumiteľná iba liberálom (v prípade, že by si chceli pozrieť alebo pozorne počúvať jeho podcast v EconTalk), ale pre každého, kto je ochotný čítať a kriticky uvažovať o našej súčasnej politickej a ekonomickej situácii.

Veľká stagnácia signalizuje koniec ekonomiky ilúzií a – poďme dúfať – dláždi cestu pre novú éru ekonomického realizmu.

Originál zverejnený na www.fee.org

Pre INESS preložila Natália Hlaváčová, spoluzakladateľ Slovak Students for Liberty na Slovensku.

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards