V týchto dňoch vrcholí prepoisťovacia kampaň zdravotných poisťovní. Zaznieva argument, že je to len súboj prietokových ohrievačov, nie skutočná trhová konkurencia.

Kalavskej zákon o stratifikácii nemocníc ide do parlamentu, akurát bez stratifikácie. Tento krok je už len symbolickým kvetom položeným na rakvu tejto reformy.

Zomrela v čase, keď sa z nej mal stať ústavný zákon. Radšej nejdem riešiť, či tento krok bol len Ficovým nahnevaným kopnutím do Pellegriniho vežičky z kociek, musím si niečo ušetriť aj do krčmy.

Plesne na stenách, zbytočné úmrtia pacientov, ale aj úteky z hrobárovej lopaty špičkovými zákrokmi. Diskusia o slovenskom zdravotníctve je nadmieru živá, plná emócií a anekdotických skúseností.

Pred pár dňami INESS zverejnil výsledky nového indexu Zdravie za peniaze. Slovensko v ňom spomedzi 26 hodnotených štátov skončilo na 23. mieste.

V tomto momente by sme mohli začať lamentovať. No pri bližšom pohľade si všimnete, že na prvom mieste sa umiestnilo Grécko a na predposlednom Švajčiarsko.

Diskusia o zdravotníctve na Slovensku v súčasnosti nechýba. Veľa sa diskutuje o prostriedkoch – počte nemocníc, lekárov, postelí, o peniazoch. O to menej sa však diskutuje o cieľoch – zdraví pacientov.

Vždy, keď v diskusii o slovenskom zdravotníctve padne magické spojenie „definícia nároku pacienta“, všetky hlavy naokolo sa súhlasne rozkývajú. „Áno, nárok treba zadefinovať! Bez toho sa nepohneme!“ Ale nárok ostáva schovaný v jaskyni ako snežný muž.

Nemalá časť verejných výdavkov je financovaná systémom „pay as you go“, teda priebežne. Ten, kto dnes nepotrebuje, platí za toho, kto potrebuje. Pri dôchodkoch je to pravidelne recyklovaná téma, ale rovnako to funguje aj pri výdavkoch na zdravotníctvo. Ekonomicky aktívni odvodmi napĺňajú systém, ktorý financuje zdravotnú starostlivosť, ktorej najväčšiu časť spotrebovávajú ekonomicky neaktívny. Hoci výdavky na zdravotníctvo tvoria menšiu časť verejných výdavkov ako dôchodky, so zhruba 13-percentným podielom to nie je časť zanedbateľná.

Len málokto kazí v posledných mesiacoch koalícii prípravu na predvolebnú kampaň tak, ako Všeobecná zdravotná poisťovňa.

Nemocnice by chceli ambulantných lekárov zákonom donútiť, aby mali povinné služby v nemocniciach. Špecialisti (nie prekvapujúco) nesúhlasia. Diskusiu o tom, či by bližšie prepojenie ambulantnej a nemocničnej starostlivosti prospelo kvalite, nechám na iných. Táto snaha má v prvom rade pomôcť riešiť nie systémovú kvalitu, ale personálne problémy v malých a stredných nemocniciach. Riešenie je to len pre ne, keďže čo pribudne v nemocniciach, odbudne v ambulanciách.

Pri každom z doterajších oddlžovaním sme počúvali reči o tom, že je posledné a odteraz už bude hospodárenie nemocníc vyrovnané. Politici bohužial zabúdajú na to, že ich slová nemajú čarovnú moc a veci sa neudejú len ich vyslovením.