Cítite to tiež? Ešte včera štát otáčal každé euro. V nemocniciach opadávala omietka, v regiónoch padali mosty, a na univerzitách padali nadávky, keď im pre nedostatok peňazí vypli prístup k predplatnému vedeckých časopisov. A dnes – zrazu od radosti nevieme, kam s tými záchrannými koronamiliardami. Vyzerá to, že konečne sa podarí splniť proletárske „každému podľa jeho potrieb...“

Vláda oslavuje. Súdny spor, ktorý načal už druhé desaťročie svojej existencie, je konečne na konci. Nepriateľ bol porazený a uznal svoju porážku. Ministerstvo malo pravdu – ani 16 rokov od reformy nedokázalo jeho vedenie pre poistencov vytvoriť konkurenčné prostredie so všetkými jeho výhodami. A ja ako poistenec rozmýšľam, čo teda vlastne mám oslavovať.

Zdravotníctvo býva v ekonómii často uvádzané ako učebnicový príklad nemožnosti dosiahnuť optimálne trhové prostredie. Doktrína trhového zlyhania je následne ospravedlnením pre centrálne plánovanie a rozsiahle regulácie v sektore.

Rozpadávajúce sa nemocnice, blúdiaci pacienti, neustále dofinancovávanie, dostupnosť mnohých špecialistov len na papieri...

Akoby všetky tieto problémy slovenského zdravotníctva bledli do priesvitna v porovnaní s najväčším problémom, priam gigantom – konkurujúcimi si zdravotnými poisťovňami. Aspoň tak to vyzerá posledných 15 rokov, keď boj proti súkromným poisťovniam zabral nemalú časť politickej diskusie o slovenskom zdravotníctve. A zdá sa, že nová vláda mieni v tejto „plodnej“ činnosti pokračovať.

Od volieb ubehli tri mesiace a za tú dobu pribudlo nezamestnaných. Nie, nehovorím o koronakríze, to ešte len príde. Hovorím o tradičnej povolebnej Veľkej výmene.

Slovenský volič 15 rokov počúva o sprivatizovanom zdravotníctve. Všetko by bolo dobré, len keby tu tí nešťastní súkromníci neboli! Politici vedia, že kde je veľa problémov, tam treba voličom ponúknuť obetného baránka, najlepšie celý košiar.

Pandémia začala globálnym podcenením rizika, ktoré so sebou nový vírus niesol. V súčasnosti však začínam mať pocit, že situácia sa preklápa. Najmä politici majú tendenciu bagatelizovať dopady ich epidemických opatrení na spoločnosť.

Zdravotníctvo si v 120 stranovom programovom vyhlásení vyslúžilo 9 strán. Sú v PVV nejaké pozitívne, či negatívne prekvapenia?

Obete rôznych nehôd väčšinou hovoria: „Stačila sekunda a celý život sa mi zmenil.“ Aktuálna „nehoda“ s koronavírusom síce netrvala sekundu, no rýchlosť, akou zmenila spoločenské nastavenie v mnohých oblastiach, je šialená. Pred pár mesiacmi sme sa bavili o stratifikácii, inovatívnych liekoch či o výstavbe Rázsoch. Dnes počítame pľúcne ventilácie a krabice s rúškami.

Pred časom som na konferencii s tieňovými ministrami zdravotníctva zachytil výrok, že „štátne zdravotníctvo sa od súkromného odlišuje tak, že stredobodom je pacient, nie zisk.“ Nepamätám si, ktorý z nich to bol – a je to aj tak jedno. Reči o tom, že „stredobodom“ je pacient, občan, dieťa, matka (doplň ľubovoľnú cieľovú skupinu) sú bežnou rétorickou výbavou väčšiny politikov.