Klesajúci dopyt spôsobuje kognitívnu disonanciu

Proti minimálnej mzde už zaznelo množstvo argumentov. Množstvo ľudí však ostalo nepresvedčených. Títo ľudia, ale často svojimi tvrdeniami a činmi dávajú za pravdu logike argumentov, ktoré poukazujú na negatívne vplyvy minimálnej mzdy. O takýchto situáciách je tento článok. Najskôr však krátky úvod z intuitívnej ekonómie.

Klesajúci dopyt spôsobuje kognitívnu disonanciu

Celý argument proti minimálnej mzde je založený na jednoduchom tvrdení, že dopyt (aj ten po práci) je klesajúci. Klesajúci dopyt je stredom ekonomického vesmíru. Je na ňom založená drvivá časť ekonomických tvrdení. A pritom neznamená nič iné, len formalizovaný fakt, že ak uvidíte banány v zľave, kúpite si ich viacej, resp. presnejšie povedané v rámci nejakej populácie sa ich za inak nezmenených podmienok kúpi viacej, ako keby v zľave neboli. To znamená, že s klesajúcou cenou rastie dopytované množstvo nejakého statku a vice versa – s rastúcou cenou toto množstvo klesá.

Z toho vyplýva, že  klesajúci dopyt je súčasťou spotrebiteľského rozhodovania, aj keď si to veľa ľudí  nemusí explicitne uvedomovať. Rovnako je vedomosť o tomto fenoméne braná do úvahy aj obchodníkmi. To je dôvod, prečo zmenu ceny smerom nadol široko propagujú a naopak zvyšovanie cien sa snažia vykonať v tichosti. Vedia totižto asi ako budú zákazníci reagovať.

Ľudia často nemajú problém s prijatím tejto logiky pri pive, bagroch, vstupenkách na futbal, kebabe alebo zubných kefkách, ale nedôverčivo odmietajú jej aplikáciu na trh práce. Tam klesajúcosť dopytu odmietajú. A politici ako zrkadlo (aj keď trochu pokrivené) verejnej mienky neváhajú ani sekundu a tieto iracionálne predsudky aplikujú v realite. Realita sa však neohne len kvôli pomýleným predstavám ľudí.

Samotní politici však svojím činmi (aj keď nie deklaráciami) sem tam priznávajú klesajúcosť dopytu po vstupoch na strane firiem a podnikov. Čo iné by malo znamenať zavedenie tzv. uhlíkových daní, ktoré zvyšujú cenu určitých typov surovín využívaných vo výrobnom procese.  Zdôvodnením takýchto opatrení je snaha o zníženie dopytu podnikateľov po týchto surovinách zodpovedných za klimatické zmeny. Pritom politik obhajujúci takéto dane dokáže následne bez mihnutia oka bojovať za zvýšenie minimálnej mzdy a zároveň odmietať argumenty, ktoré tvrdia, že podnikatelia začnú túto „surovinu“ (nízkokvalifikovaných, mladých ľudí, dlhodobo nezamestnaných atd.) využívať vo výrobnom procese menej. Inak povedané vzrastie nezamestnanosť, prípadne nevzrastie zamestnanosť.

Politici však nie sú sami, kto používa dvojitý meter. Aj samotní voliči často vodu kážu a víno pijú. Stačí sa pozrieť do typickej slovenskej rodiny, kde ratolesti rodičov práve ukončili niekoľko rokov trvajúci vzdelávací proces a začínajú si hľadať prvé zamestnanie. Je veľmi ťažké si predstaviť, že by rodičia nahovárali svoje deti, aby neprijali nástupnú mzdu, ktorou ich ocenil trhový proces a radšej sedeli doma, nezamestnaní, a čakali na lepšiu príležitosť. Ľudia v pozícii  rodičov chápu, že mladý človek najskôr potrebuje získať skúsenosti a prvé, aj keď nie najlepšie platené, zamestnanie je dôležité. Z pozície voličov však bez výčitiek svedomia zákonom inštitucionalizujú rozšírenie zákazu pracovať všetkým mladým, dlhodobo nezamestnaným a marginalizovaným skupinám.

Podobné faux pas sa však nevyhýba ani ekonómom. Určitá, neveľká časť z nich je presvedčená, že jedným z hlavných negatív globalizácie je, že podnikatelia presúvajú svoju výrobu do oblastí s lacnou pracovnou silou a tým pádom prichádzajú občania tej-ktorej krajiny o pracovné miesta. V tejto úvahe je implicitne aplikovaná úvaha o klesajúcom dopyte podnikateľov po zamestnancoch. Títo istí ekonómovia však často doma bojujú za zvyšovanie minimálnej mzdy. Obdobne ďalšia množina ekonómov volá po intervencii centrálnych bánk z dôvodu, že sa boja rigidných nominálnych miezd, ktoré sú podľa nich problém v deflačných časoch (podnikatelia prepúšťajú kvôli vysokým mzdám, neochote zamestnancov pristúpiť na nižšie mzdy, ktoré by udržali zamestnanosť). Táto úvaha rovnako stojí na predpoklade klesajúceho dopytu podnikateľov, čo títo intervenčne naladení ekonómovia ignorujú pri účinkoch minimálnej mzdy.

Z vyššie popísaných príkladov by malo byť zrejmé, že to čo potrebujeme, nie sú ani tak nové argumenty proti minimálnej mzde, ako konzistentnejšiu aplikáciu názorov a rozhodnutí či už u politikov, voličov ale aj ekonómov.
 

INESS is an independent, non-governmental and non-political civic association. All of our activities are financed by grants, 2% tax allocation, own activities and donations from individuals and legal entities. Thus, our operation, scope and quality of outputs, largely depends on your generosity.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards