Predražený solár

Existuje viacero spôsobov, ako znižovať emisie skleníkových plynov. Na slovenskom príklade dotácií fotovoltiky si ukážeme, ako sa to robiť nemá.

Predražený solár

Predstavte si, že dostanete zadanie navrhnúť postup, ako znižovať emisie v hospodárstve. Čo by ste urobili ako prvé?

Asi by ste sa pokúsili urobiť prehľad, kde emisie vznikajú. Keďže uvažujete ekonomicky, snažili by ste sa nájsť oblasti, kde sa dá ušetriť dostatočne veľa emisií za čo najmenej peňazí.

Takéto úvahy sa politikom často nedaria. Neradi si stanovujú ciele a ešte viac nemajú radi vyberanie z alternatív. Zaujímajú ich iné „premenné“ ako veľkoleposť, mediálna viditeľnosť či návratnosť. Bohužiaľ, nie návratnosť pre daňového poplatníka.

Učebnicovým príkladom tohto prístupu sú slovenské dotácie fotovoltických elektrární. Boli zavedené pred vyše desiatimi rokmi. Systém bol nastavený tak, že vlastník získal garantovanú cenu zhruba 400 eur za každú vyrobenú megawatthodinu.  Ak bola trhová cena 50 eur, vlastník elektrárne teda dostal doplatok 350 eur. Takáto zmluva mala platnosť 15 rokov, čo malo podľa predstáv politikov a investorov zaplatiť stavebné a finančné náklady investície do solárnej elektrárne. A netreba zabudnúť, že pred viac ako 10 rokmi boli solárne panely výrazne drahšie ako dnes.

Bohužiaľ, politici si vtedy nepoložili základnú otázku. Prečo vlastne dotácie solárnych elektrární zavádzajú? Ak by bola odpoveď: kvôli znižovaniu emisií skleníkových plynov, táto dotačná schéma by nikdy neprešla.

Koľko emisií ušetrili solárne elektrárne za prvých desať rokov prevádzky? Predstavme si, že celú ich výrobu by nahradila elektráreň spaľujúca zemný plyn v Malženiciach. Znamenalo by to, že takýmto spôsobom sa ročne ušetrilo 210 – 220-tisíc ton CO2. To predstavuje 0,5 % všetkých slovenských emisií. Pre vašu predstavu – aby sme splnili záväzky Zelenej dohody (Green Deal), musíme do roku 2030 znížiť emisie o vyše 6 miliónov ton – 30-krát viac, ako ušetria podporované soláry. Každý rok.

Tento model dotácií solárnych elektrární bude mať mizivý dopad na celkové emisie. Pozrime sa ale na ich cenu. Ročne sa na dotáciách vyplatilo 170 až 210 mil. eur. Zmluvy boli teraz upravené – predĺžené o 5 rokov, a doplatky sa tak budú vyplácať ešte desať rokov. To zodpovedá očakávanej životnosti solárnej elektrárne.

Dnes sa pomerne ťažko odhaduje, aké vysoké budú doplatky v budúcnosti, lebo ceny elektriny vyleteli do závratných výšok a sú dni, keď presahujú 500 € za megawatthodinu. Vtedy vlastník solárnej elektrárne nedostáva žiadne doplatky (keďže podľa zmluvy mu má byť doplatená suma, aby za MWh dostal 400 €).

Ministerstvo hospodárstva prednedávnom odhadovalo, že by dohromady mali dotácie dosiahnuť za 20 rokov 3,2 mld. eur. Je to veľa alebo málo? Nuž, ekonóm sa spýta – koľko to vychádza na jednu ušetrenú tonu CO2? Závratných 750 eur.

Prečo je to veľa? Určiť cenu tony CO2 sa snaží asi milión ekonómov a analytikov. Postupujú tak, že sa snažia určiť budúce náklady toho, že sa klíma oteplí. Je ľahké si predstaviť, prečo sa nevedia dohodnúť. Otepľovanie klímy sa rozdielne prejaví v rozdielnych oblastiach, odvetviach, či životoch jednotlivca. Za 50 rokov budeme mať v rukách iné technológie, ako dnes, ktorými budeme môcť reagovať. Alebo aj nie. Neistota je teda obrovská. Musíme sa teda uspokojiť s hodnotou emisie tony CO2, ktorá vzniká na trhu pri predaji emisných povoleniek. Tam si musia producenti emisií povolenky kupovať, aby nimi pokryli vypustené emisie. On to je trh v skutočnosti len na oko. Pretože množstvo dostupných povoleniek, s ktorými sa obchoduje, reguluje Európska komisia. Dnes je cena tejto povolenky 85 eur za tonu. Európska komisia na trhu nezasahuje, dalo by sa povedať, že je s cenou spokojná. Alebo inak – inú cenu nemáme.

Predpokladám, že už je vám jasné, kam mierim. Na trhu stojí jedna tona CO2 9-krát menej, ako za ňu zaplatíme v dotáciách do výroby solárnych elektrární. Prostredníctvom dotovaných solárov tak nielenže šetríme strašne málo emisií, ale ešte aj strašne draho.

Študent ekonómie by si mal zo školy odniesť minimálne toto: Každé vynaložené euro má alternatívne náklady. To, čo sme si za vynaložené euro nekúpili (keďže sme si kúpili solár) sme museli obetovať. Ak „obetované“ má ďaleko vyššiu hodnotu ako získané, schudobneli sme. A nielen to. V tomto prípade sme vypustili viac emisií, ako v alternatívnom svete, kde sa politici  správajú ekonomicky.

Aké sú alternatívy?

Úplne najjednoduchšia cesta je odkup povoleniek. Vláda mohla z trhu vykúpiť každý rok 200-tisíc povoleniek. Celkové emisie by klesli, a keďže povolenky ešte prednedávnom stáli 20 - 30 eur za tonu, vláda by dosiahla obrovské úspory. Rovnaký výsledok by nakúpila desaťkrát lacnejšie.

Niekto by mohol argumentovať, že investíciou do solárov sa rozvíja trh na Slovensku, a teda, tieto dotácie majú aj inú hodnotu. Opak je pravdou, a to z dvoch dôvodov. Povinný odkup solárov spôsobil zamrznutie tohto druhu produkcie, dôvody by boli na samostatný článok. Každopádne, Slovensko je prijímateľ technológií, pokrok a kapacity výskumu a vývoja sa nedajú kúpiť. Musíme sa spoliehať na Nemecko, Čínu či USA a čakať, kým používanie nových technológií zníži ich cenu na prijateľnú úroveň. To isté mimochodom platí pre dotácie kúpy elektromobilov. 

Dovtedy sa slovenskí politici musia zamýšľať, kde získať najviac muziky za čo najmenej peňazí. Spomína sa zatepľovanie budov, podpora inštalácií tepelných čerpadiel, alebo dotácie veľkých emitentov. Každá alternatíva má svoje pre a proti a má svoje komplikácie. Jedna alternatíva však leží pod nosom, a politici ju úspešne prehliadajú.

Emisie sa nemusia len znižovať, emisie sa dajú z atmosféry aj sťahovať. Hoci vedci zúfalo bojujú v snahe vymyslieť efektívny spôsob zadržiavania uhlíka, jednu metódu máme po ruke, overenú miliónmi rokov. Je to les.

Uhlík sa viaže nielen v dreve, ale takmer v rovnakom rozsahu aj v lesnej pôde. Štvorec lesa s hranou 15 km by stiahol toľko emisií, ako ušetríme ročne dotovaním solárov. Na rozdiel od výstavby veľkoplošných solárov má ale tento prístup mnoho ďalších pozitív, ktoré hádam netreba menovať. Les je navyše neúnavný „sťahovač“ uhlíka, nekončí mu životnosť po 20 rokoch.

Štát vlastní zhruba polovicu lesov. Pred desiatimi rokmi stačilo, aby časť z nich nechal ležať ladom. A mohol by byť aj ambicióznejší. Mohol by vlastníkom lesov platiť za to, že namiesto ťažby - vypúšťania uhlíka, budú uhlík zachytávať. Už dnes k takým kompenzáciám dochádza, pričom za neťaženie sa platí okolo 100 € za hektár. Ak by platil trhovú cenu za ušetrenú tonu CO2, bolo by to pre vlastníkov atraktívne,  keďže hektár zrelého lesa vie uložiť 8 - 9 ton CO2 ročne. (Jedna emisná povolenka s dnešnou hodnotou 85 € pokrýva jednu tonu CO2.)

Program dotovania solárov rozbehnutý pred vyše desiatimi rokmi mal asi len jediné skutočné pozitívum. Dal nám príklad, ako k znižovaniu emisií nepristupovať. Verejnosť by sa mala naučiť klásť politikom dve otázky. Koľko eur za tonu CO2 to bude stáť? Je to lacnejšie ako sťahovanie uhlíka lesom?

Startitup, 10.8. 2022

INESS is an independent, non-governmental and non-political civic association. All of our activities are financed by grants, 2% tax allocation, own activities and donations from individuals and legal entities. Thus, our operation, scope and quality of outputs, largely depends on your generosity.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards