Bod za odvahu
Minister zdravotníctva sa ako správny vojak prišiel pozrieť na front. Tentokrát nie ten zdravotnícky (kovidové oddelenia) ale politický. Priateľská návšteva stavby súkromnej nemocnice Bory spojená s pochvalou smerom k jej parametrom vyvolala značný rozruch a do médií vyrazila opozícia aj odbory.

Bory alebo Rázsochy, jedno alebo oboje? A s koľkými lôžkami a akými oddeleniami? Ako ekonóma ma nezaujíma až tak konkrétny dizajn riešenia, ale skôr cesta, ako sa ku nemu dospeje. Väčšinou to vyzerá tak, že sa najskôr zadefinujú problémy (alebo ciele). V prípade bratislavskej nemocnice to je napríklad výuka XY študentov ročne, časová dostupnosť pre pacientov, efektívnosť prevádzky, odolnosť riešenia voči nepredvídaným okolnostiam a mnohé ďalšie. Následne sa skúmajú možné riešenia – avšak neskúmajú sa v prostredí sveta elfov a čarovných prsteňov, ale v reálnom svete. To je ten, kde existujú obmedzené zdroje a alternatívne využitie týchto zdrojov. Najskvelejšia nemocnica na svete je fajn, no ak by sa tretina prostriedkov využila niekde inde, nepriniesla by vyšší úžitok? Treba počítať aj s tokom času. Je najlepšie riešenie spred piatich rokov najlepším riešením aj dnes? Kto by mal byť investor a kto správca?
Politika tento proces nie celkom dokonale ukryla pod heslo „hodnota za peniaze“. Je to však niečo, čo podnikatelia a spotrebitelia robia odjakživa. Aktívne hľadajú najlepšie riešenie, pretože ak sa k nemu aspoň nepriblížia, stratia peniaze. Pri politickom rozhodovaní je to problém – žiaden politik svoje peniaze nestratí, aj keby urobil sebehlúpejšie rozhodnutie. Preto máme riešenia na stole väčšinou skôr, ako je vôbec zadefinovaný problém. Volebný program strán sa v roku 2020 len tak hmýril záväzkami tu postaviť 10 nemocníc, tam zase novú nemocnicu v každom okrese a podobne. Dôvody by sa vymysleli neskôr.
Preto dávam ministrovi zdravotníctva bod, že našiel odvahu vôbec túto tému naťuknúť, aj keď len tak opatrne. I keď, možno to bola vlastne nevyhnutnosť. Rázsochy sú ako diaľnica do Košíc, presahujú jedno volebné obdobie. Každý politik chce zárez, že to on (alebo ona) „začali výstavbu“, a tak sa výstavba začína donekonečna. Bez ohľadu na to, čo si kto popíše v novinách za alebo proti, „výstavba“ pôjde svojím tempom, ktoré ale nemusí stíhať polčas rozpadu existujúcich riešení...