Hodnota pre rodinu za peniaze

Rodinná politika sa stala stredobodom pozornosti všetkých. Je však nešťastné, že sa rieši len jeden jej aspekt: vyberanie peňazí z jedného vrecka a ich strkanie do druhého. Pritom existuje minimálne jedna verejná politika, ktorá by výrazne pomohla pracujúcim rodičom a zároveň by nestála ani zďaleka tak veľa. Tou zázračnou politikou nie je žiadny nový sociálny program, ale skôr náprava zlyhania samotného štátu. Konkrétne ide o zlepšenie služieb materských škôl a jaslí.

S týmto službami máme dlhodobo problém. Na Slovensku navštevuje škôlky a jasle relatívne nízky podiel malých detí v porovnaní so zahraničím. A tu sa nerozprávame len o deťoch od 3-5 rokov. Ale aj o tých úplne najmenších. Do dvoch rokov veku navštevuje jasle na Slovensku len 5,4 % detí, pričom priemer OECD je 33 % a v severských krajinách okolo 50%.

Dôvody tohto javu sú dva – na strane dopytu a ponuky. Na dopytovej strane je to extrémne dlhá materská a rodičovská dovolenka. Tu patríme medzi lídrov v rámci OECD. Sme na druhom mieste za Estónskom. Čas strávený s dieťaťom je pre mnohých (nie všetkých) nenahraditeľný, dobu podpory tak využívajú čo najdlhšie. Ak sa to spojí s následným druhým dieťaťom, často vzniká 5 ročné obdobie bez potreby ďalších služieb. Rodič dostáva dávku v hodnote polovice čistej mediánovej mzdy, čo v prípade pracujúceho druhého rodiča postačuje. Táto štedrá rodinná politika logicky brzdí dopyt po škôlkach a jasliach.

Na druhej stane sa ale ani zmrzačený dopyt často nestretne s ponukou. Na Slovensku každý rok evidujeme viac ako 11 tisíc detí, ktoré rodičia chceli poslať do škôlky, ale nenašlo sa pre ne miesto. Aj keď ide o regionálny problém, nie plošný, týkajúci sa predovšetkým bohatších okresov.

Vláda si tento problém všimla, ale uchopila ho zo zlého konca. V rámci Plánu obnovy sa rozhodla vyčleniť desiatky miliónov eur na budovanie kapacít predškolských zariadení. Avšak chýbajúce kapacity nie sú ten skutočný problém, len jeho prejav. Skúste sa zamyslieť nad tým, prečo pre päť ročné deti chýbajú voľné miesta, ale keď dieťa dosiahne šesť rokov, tak je odrazu kapacity až príliš? Inými slovami, prečo chýbajú škôlky, ale škôl je habadej?

Odpoveď je spôsob financovania. Veľkou decentralizáciou pred skoro dvoma dekádami vznikli na obecnej úrovni dva typy služieb. Tzv. prenesené a originálne kompetencie. Do tej prvej spadajú základné školy. Aj keď ich zriaďuje obec, financuje ich normatívnym príspevkom na hlavu ministerstvo. Teda dieťa svojim výberom školy rozhodne o tom, kam potečú peniaze. A kde je dopyt, tam vznikne aj požadovaná ponuka.

Pri druhých, originálnych kompetenciách, do ktorých spadajú aj materské škôlky, je to však inak. Tie financuje priamo obec zo svojich podielových daní. To znamená, že v obecnom rozpočte platenie mzdy vychovávateľky v škôlke priamo súperí s posekaním trávy, vybudovaním kanalizácie a opravou miestnej cesty. Nečudo, že škôlky často prehrávajú. A prehrávajú ešte častejšie, keď ich má zriaďovať nejaký súkromný zriaďovateľ. V tom prípade obec ešte navyše zvažuje, či povolí a bude financovať konkurenta obecnej škôlke.

Tieto finančné dôvody je potrebné ešte spojiť s rozsiahlou regulačnou záťažou škôlok a jaslí. So šialenými požiadavkami na ich vybavenie a usporiadanie ako napríklad prikázaná plocha pieskoviska na 1 dieťa, uhol medzi tabuľou a lavicou, alebo vzdialenosť vešiakov od podlahy. S personálnymi a kvalifikačnými požiadavkami, kedy napríklad opatrovateľka v jasliach musí mať pedagogické minimum alebo absolvovať 220 hodín akreditovaného kurzu. A na jedného zamestnanca v jasliach môže byť maximálne päť detí, pričom minimálne 75 % zamestnancov musí byť odborných zamestnancov.

Takže čo by spravila vláda, ktorá chce nájsť najlepšiu hodnotu pomoci rodinám s deťmi za minimálne peniaze? V prvom rade zmení spôsob financovania. A to tak, že peniaze prestanú tiecť cez rozpočty obcí, prestaneme financovať budovy a platy, ale priamo potreby malých detí. Dnes ide na každé dieťa vo veku 3, 4 a 5 rokov viac ako dve tisíc eur ročne. To je suma z verejného rozpočtu na materské škôlky vydelená počtom detí. Tieto peniaze by sa dali použiť na financovanie prostredníctvom vzdelávacích poukážok. Súkromné, verejné a cirkevné škôlky by boli rovnocenne financované. A k tejto zmene financovania je na záver potrebné pripojiť aj výraznú dereguláciu škôlok a jaslí. Aby už nič nebránilo tomu, že kde sa objaví dopyt, tam vznikne aj ponuka.

Pôvodne vyšlo na Denníku N.